1.máj 2010.Ďeň,keď konečne prídem do Tokya za mamou.Cesta je dlhá a únavná,ale teším sa,ako budem bývať z mamou.Cestujem už asi tak 3 hodiny a je presne polnoc.Chcelo sa mi spať,ale radšej si vyťiahnem denník,aby som si zapísala svoje zážitky.
*30.apríl 2010
Milý denníček.Ráno som si zbalila posledné veci do kufra a strašne som sa tešila na to,že opustím Osaku a privítam nový domov-Tokyo.Poobede som sa išla posledný krát poprechádzať,aby som sa z mojím mestom rozlúčila.Nemala som v nej priateľov a tak som sa nemala s kým rozlúčiť,išla som iba na cintorín za mojim otcom,ktorý...ktorý umrel pred týždňom pri autohavárií a hodinu som pri hrobe preplakala.Keď som prišla konečne domov,zistila som,že je načase ísť na stanicu,pretože som to mala veľmi ďaleko.Bola až na konci mesta.Cesta tam mi trvala taxíkom hodinu a pól,a možno aj viac,keďže je to na konci mesta.Po ceste sme ešte zastavili,aby som si kúpila niečo na jedenie a pitie,a potom som mohla znova vyraziť.Cesta taxíkom bola otravná,pretože taxikár počúval celý čas pieseň,ktorú nenávidím.Strašne mi to pílilo uši a myslela som,že mu to vypnem.Nakoniec som dorazila až na stanicu.Jedno ti poviem milý denníček,bolo to to najhoršie,čo sa mi mohlo stať,pretože mi ušiel prvý vlak a druhý mi pôjde až o 21:00.Čakala som dosť dlho,až nakoniec konečne prišiel a ja som mohla konečne nastúpiť a teraz som tu a píšem si do teba všetko,čo som dnes,lepšie povedané,už včera zažila.*
Tak,konečne som napísala čo som chcela a mohla som sa konečne vyspať.Neprešlo dlho a zobudila som sa na strašný sen.Snívalo sa mi o meste a zrazu sa v ňom rozliala krv."Och..to bol ale sen."-povzdychla som si a ďalej som mohla znovu spať.Nespala som ani tri hodiny, a vlak ma zobudil.Hlásilo,že je v meste Tokyo."Konečne."-zašomrala som si popod nos.Konečne som vyšla z vlaku a mohla som sa nadýchať čerstvého vzduchu.No v Tokyu pršalo,a to sa mi vôbec nepáčilo,pretože dážď neznášam.Zrazu som tam uvidela svoju mamu,ako na mňa radosťou kričí.Moja matka je podnikateľka,a je zázrak,že prišla."Ahoj zlatko,konečne si tu.Poďme rýchlo domov."-povedala mi mama a ťahala ma rýchlo do auta,do veľmi drahého auta.Bola to limuzína."Och mami,zasa si kúpila auto?"-povedala som znechutene,pretože to je jej piaté auto."Áno,ale neboj sa,aj tebe som kúpila auto.A nielen jedno."-usmiala sa na mňa a konečne sme mohli vyraziť domov.
Konečne sme došli domov."No vidím,že aj dom je úplne prerobený.Je väčší."-povedala som jej."Áno,všetko som tu prerobila.Máme aj väčší bazén,záhradu,ako si povedala,aj dom.Vlastne je to už vila."-povedala mi.Matka ma zatiahla do garáže a ukázala mi,aké dve autá mi kúpila.Keď som sa pozrela,neboli tam len dve,ale bolo ich tam deväť."A..ako je možné,že je ich tam deväť?"-opýtala som sa mami."No vieš,tvoj otec zbieral drahé autá a keď umrel,zanechal ti všetých sedem áut."-povedala mi a ja som sa strašne potešila.Potom som vletela do domu a vošla som do izby,v ktorej som ako trojročná spala."Och..je úplne iná."-povedala som si a začala som si ju prezerať.Vonku stále pršalo,takže som nikam ísť nemohla.Pozerala som sa teda len z okna.Bol strašný lejak,bola strašná búrka.Akoby v tomto meste nebol ani život.Dažďoé kvapky búchali na strechu môjho balkóna a neďaleko bol cintorín,ktorý som zreteľne videla.Prešli mi chrbtom zimomriavky a nemala som chuť pozerať na cintorín.Vždy som mala z nich strach a ani som na nich nechodila,vždy som z nich mala zlé sny.
Prešlo pár hodín a bolo už neskoro večer a pomaly som sa chystala spať,pretože zajtra idem do novej školy.Pozrela som sa cez okno.Konečne prestalo pršať,ale nanešťastie sa ešte blískalo.Pozerala som sa všade,len na jedno miesto som sa bála pozrieť,bol to ten cintorín.To bolo jediné miesto,ktoré bolo v noci desivé.Radšej som vypla svetlo a ľahla som si.Zrazu sa mi sníval ten istý sen-Tokyo bolo celé krvavé.Znova som sa zobudila a nemohla som zaspať,bol to otrasný sen.Vyšla som zo svojej izby a musela som ísť do kuchyne,aby som sa mohla napiť.Bola presne polnoc."Prečo do čerta nemôžem zaspať?!"-hnevala som sa sama na seba.Vrátila som sa teda do sojej izby a znovu som si ľahla.Mala som strašne čudný pocit,akoby ma niekto sledoval.Zrazu sa v izbe zaplo svetlo.Strašne som sa naľakala."Och Endy,ty ešte nespíš?"opýtala sa ma mama."Nejako nemôžem zaspať,mám nočné mory a mám strašne čudný pocit."-vysvetlila som jej to."Ja viem dcérka,dejú sa tu čudné veci.Len pokojne spi,nič sa ti nestane."-povedala mi a znova mi vypla svetlo.Naďalej som ležala,ale mala som ešte horší pocit,teraz som cítila,akoby niekto bol v mojej izbe.Rýchlo som sa otočila,ale nikto v mojej izbe nebol."Och...už zase mi šibe."-povedala som si a otočila som sa naspäť.Konečne som nerušene spala.
Nastalo ráno,ale zase nesvietilo slnko.Nechcelo sa mi výjsť z postele a tak som ešte chvíľku ležala.Zrazu mi do izby vošla mama."Zlatko,ale no ták,vstaň.zmeškáš svoj prvý deň v novej strednej škole."-povedala mi mama a stiahla ma z postele."Mami,nepreháňaj to."-povedala som jej unavene."Vidíš??To máš zato,že si išla neskoro spať.Niesi vyspatá.A mimochodom,dnes neprídem domov.Budeš tu sama,pretože idem na jedno stretnutie do susedného mesta."-povedala a vybehla do kuchyne."Už zase nebude doma."-zašomrala som si a tiež som išla do kuchye.Na stole ma čakali chutné raňajky."No zlatko,ja musím ísť.Pekne sa naraňajkuj a choď do školy.Zajtra prídem asi tak poobede,takže nič nesmieš vyparátiť."-povedala a odišla."No a teraz budem úplne sama,och..."-pozdychla som si a išla som sa prezliecť do mojej školskej minisukňe.
Nastalo ráno,ale zase nesvietilo slnko.Nechcelo sa mi výjsť z postele a tak som ešte chvíľku ležala.Zrazu mi do izby vošla mama."Zlatko,ale no ták,vstaň.zmeškáš svoj prvý deň v novej strednej škole."-povedala mi mama a stiahla ma z postele."Mami,nepreháňaj to."-povedala som jej unavene."Vidíš??To máš zato,že si išla neskoro spať.Niesi vyspatá.A mimochodom,dnes neprídem domov.Budeš tu sama,pretože idem na jedno stretnutie do susedného mesta."-povedala a vybehla do kuchyne."Už zase nebude doma."-zašomrala som si a tiež som išla do kuchye.Na stole ma čakali chutné raňajky."No zlatko,ja musím ísť.Pekne sa naraňajkuj a choď do školy.Zajtra prídem asi tak poobede,takže nič nesmieš vyparátiť."-povedala a odišla."No a teraz budem úplne sama,och..."-pozdychla som si a išla som sa prezliecť do mojej školskej minisukňe.
Znova začalo pršať."No zbohom!!!Kedy konečne nebude pršať?!!"-nahnevala som sa.Vzala som si dáždnik a na stlo som našla kľúče od môjho auta,teda od mojich všetkých áut,tak som si jeden vybrala a išla som do garáže.Keď som vyskúšala,aký kľúč som vzala,zrazu sa do hora otvorili dvere na krásnom športovom červenom Ferrari."Och..to je super."-strašne som sa potešila a vošla som do neho a dvere sa zatvorili.Po pár minútach som automaticky zavrela garáž a odišla som autom do školy.
Po pár minútach som došla do školy."Hmm...nieje až tak zlá."-zamrmlala som si popod nos.Namierila som si to ku školskej bráne a vošla som dnu.Keď ma študenti uvideli,začali si šepkať."Och...ďalší namislený."-zašomrala som si.Zrazu sa mi za chrbtom objavil blonďavý chalan."Ahooooj,vidím,že si tu nová.Nepotrebuješ sprievod?"-opýtal sa ma."Hmm...tak dobre,ale viac krát ma takto nestraš."-povedala som mu."Tak dobre.Och..zabudol som sa ti predstaviť.volám sa Naruto Uzumaki a ty budeš asi chodiť do tej istej triedy,ako ja."-usmial sa."Och...teším sa.Mimochodom,ja som Endaria-Temako,ale môžeš ma volať Endaria,alebo Endy."-usmiala som sa na neho a pomaly som kráčala za ním."Ehm..Naruto??Ako často tu prší?"-opýtala som sa ho."Och,dosť často."-povedal a otočil pohľad na iné miesto."Prepáč,len som sa opýtala.Pripadá mi to mesto akési čudné."-usmiala som sa."Aj mňe."-povedal a stíchol."Čo sa deje,ehm...Naruto?"-opýtala som sa ho zvedavo."Och..nič."-zrazu sa na mňa usmial."Tak dobre,nič sa teda nedeje."-povedala som mu.Naruto sa na mňa usmial."Nebudeš to tu mať ľahké,pretože vyučovanie sa končí niekedy až o šiestej večer."Och nie..to bude otrava,ale dnes je piatok.Dúfam,že dnes nebude také dlhé vyučovanie."-povedala som mu."Niee..dnes sme v škole iba do pól jednej.Do šiestej máme iba v pondelok a vo štvrtok."-zasmial sa.Konečne sme prišli do triedy.Učiteľka ma pekne privítala a keďže nebolo veľa miest,posadila ma k jednému čudnému chalanovi.Stále sa na mňa pozeral,akoby ma chcel zjesť.Všetci sa na mňa pozerali a čudovali sa,že sedím práve tam."Nooo..nech vám neodpadnú oči."-povedal im Naruto."Ďakujem,že ma obraňuješ."-usmiala som sa na Naruta.
Zrazu ku mne prišlo ružovovlasé dievča."Ahoj,som Sakura Haruno."-usmiala sa na mňa."Och..ja som Endaria-Temako Tiyjari."-povedala som a podala som jej ruku."Myslím,že budeme dobré priateľky."-povedala som si a usmievala som sa.Hodina konečne začala a strašne som sa nudila."Ehm...ako sa voláš?"-opýtala som sa chlapca,ktorý sedel pri mňe.vôbec nič nepovedal,iba sa pozeral."Hmm..prečo nič nehovoríš?"-opýtala som sa ho,ale znova nič nepovedal.Otočila som sa teda k Sakure."Kto je ten chlapec?"-opýtala som sa Sakury."Och...to je Itachi.Je čudný..je hrôzostrašný a bledý."-povedala mi Sakura."Mňa nevystrašíš."-zasmiala som sa a pozerala som sa do knihy.
Hodiny konečne ubehli a konečne som mohla odísť domov.Keď som prišla,v dome bolo ticho,až príliš veľké ticho.Znepokojovalo ma to,a tak som si pustila pomalú hudbu,pri ktorej som zaspala.Keď som sa zobudila,už sa stmievalo.Oblaky začali zapadajúce slnko prekrívať a nakoniec zmizlo.Znova začala búrka.Pre mňa to bolo ešte horšie,pretoťe som bola v tomto veľkom dome sama.Mama sľúbila,že vybavý nejaké slúšky,ale zatiaľ sa tak nestalo.Dostala som obrovský stracha začala som pozerať televízor.Zrazu v mojej izbe niečo zabuchalo.Strašne som sa naľakala,ale nakoniec som tam išla."Och...ten prekliaty vietor otvoril okno."-strašne sa mi odľahlo a zatvorila som ho.Strašne vonku fúkalo a keď sa blízkalo,osvetľovalo to cintorín.Omylom som sa na neho pozrela a dostala som ešte väčší strach."Nie..nesmiem sa na neho už ani pozrieť!"-zakazovala som si to a išla som naspäť k televízií.Pozrela som si správy.Hlásilo,že našli nejakého muža.Bol zabitý údajne nejakým zvieraťom."Hmm..tak to si musím radšej dávať ešte väčší pozor."-povedala som si a išla som sa navečerať.Zrazu niekto zazvonil.Rozbehla som sa otvoriť a keď som otvorila,stála tam nejaká žena."Ahoj Endy,som Shizune.Som priateľka tvojej mami.Volala mi,že mám na teba dávať pozor aspoň do noci,kým nezaspíš."-usmiala sa na mňa."Tak poďťe ďalej."-pozvala som ju dnu."Nedáte si kávu?"-opýtala som sa jej."Och nie,ja kávu nepijem."-bola strašne milá."Je dobré,že ste prišli.Sama by som sa tu asi zbláznila."-povedala som a ponúkla som jej aspoň džús."Ja viem,tvoja matka mi vravela,že si taký plachý typ dievčaťa,ale doma sa nemusíš ničoho báť.Nikto ti neublíži."-povedala mi a odpila si z džúsu.
Zamyslela som sa."Hmm..nebojím sa tu,len nooo...viete..tu neďaleko je starý cintorín a ten ma tak stresuje.Nemám rada cintoríny a ani na nich nechodím,aj keď idem z niekym."-priznala som sa.Shizune zrazu stuhla."Č-čo sa deje Shizune?"-naľakane som sa opýtala."Ale nič,dobre robíš,že na neho nechodíš.Je to tam strašne nebezpečné.Nikto na neho nechodí,je to už opustený cintorín.Poviem ti jedno,povráva sa,že ten cintorín je prekliaty.Niektorí vravia,že tam číha smrť,ale to sa len vraví,ani to nieje pravda."-zasmiala sa Shizune.Jej slová ma desily,ale napokon som sa nad tým zasmiala."Aký je starý?"-opýtala som sa."Hmm...má vyše päťsto rokov."-povedala mi."Ahááá...preto vyzerá tak strašidelne."-povedala som.
Bola takmer polnoc.Zrazu som počula niečo buchnúť."Shizune??Čo to buchlo?"-opýtala som sa."Hmm...asi iba vietor,je veľmi silný."-povedala."A choď už spať."-dodala.Pobrala som sa teda do svojej izby a pripravila som sa k spánku.Konečne som si ľahla a snažila som sa zaspať.Shizune mi vypla svetlo a odišla.Znova som ostala v dome sama a pociťovala som obrovský strach.Aby som sa nebála,radšej som si zapla lampu a tak som zaspala.
Pokračovanie nabudúce..........
Žádné komentáře:
Okomentovat